reklama

Na skladačke po západnej Ukrajine

Cesta sa pred Bolechivom bez varovania mení na tankodróm. Hore kopcom držíme krok s autami, s priateľským ukrajinským vodičom asi minútu veselo diskutujem. Nie som si istý, kto z nás dvoch si v tejto chvíli pripadá absurdnejšie.

Na skladačke po západnej Ukrajine
Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Po posledných dvoch cyklotripoch, pri ktorých sme si do sýta užili Alpy, sme sa tento rok rozhodli pre karpatský región. Konkrétne ukrajinské Karpaty. Bratskú skladačkársku dvojicu tento rok opäť doplnil fanúšik konvenčných bicyklov a verný kamarát Juraj. Táto bizarne vyzerajúca trojica si naplánovala zhruba osemsto kilometrov v štyroch krajinách s asi šesťtisíc nastúpanými metrami. Ako tohtoročný „cieľ“ sme si stanovili výstup na najvyššiu horu Ukrajiny Hoverlu (Говерла). Na cestu sme si vyčlenili dva týždne, nejaké eurá, osemdesiat zlotých, dvetisíctristosedemdesiat hrivien, štyritisíc forintov a trochu jedla.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Začíname v Medzilaborciach, kam sme sa dopravili modernou vlakovou súpravou z Humenného. V miestnej reštaurácii sme si dopredu telefonicky objednali tri menučká. Hostinský sa pýta, čo nás sem zavialo. Iste, chceme si prejsť západ Ukrajiny a zažiť pri tom trocha dobrodružstva. Dnešný človek západného sveta môže ale bez pochýb zažiť väčšie dobrodružstvo v exotickejších končinách sveta. Nejdeme ani podávať žiadne športové výkony. Tie dôvody sú hlbšie. Chceme byť na chvíľu odrezaní od moderného sveta, záplav jeho informácií. Na chvíľu „nešúchať“ telefón. Na chvíľu riešiť len prozaické problémy, s ktorými sa stretáva človek na púti. Vážiť si, že máme vodu na pitie, kúsok chleba a bezpečné miesto, kam si zložíme na noc hlavu. Prosto byť „pútnikmi“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V Medzilaborciach si ešte stihneme pozrieť Múzeum moderného umenia Andyho Warhola. V múzeu sme sami. Okrem expozície venovanej pop-artu je tu aj zaujímavá expozícia venovaná street-artu. Zisťujeme, že Banksy má umeleckú sestru Bambi. Večer vyrážame z Medzilaboriec a cez Palotu prechádzame do Poľska. Hľadáme miesto na spanie. Naše kritériá na nocľahovisko sú kúsok rovnej plochy, ďalej od hlavnej cesty a pokosená tráva. Zdroj vody je len prípadný bonus. Prvá noc. Ohovárame ženské plemä. Spln Mesiaca a dva perzeidy.

Ráno druhého dňa vyzerá sľubne. Po včerajšej porcii dvadsiatich kilometrov posilnení ranným müsli zaliatym sójovým mliekom sme plní elánu. Migrujúca hmla zakrývajúca zelené svahy poľských kopcov nás neoberá o pozitívnu náladu. V Cisne sa zastavujeme v miestnom obchode. Kupujeme chleba a klobásu na obed. Pred tým ešte dopĺňame vodu od panej sediacej na priedomí. Obed si vychutnávame z autobusovej zastávky pri miernom daždi. Nie je to zďaleka posledná prehánka dňa, vždy sa nám však podarí zdarne predpovedať blížiaci sa dážď a včas nájsť prístrešok. Miernym stúpaním sa vydávame na sedlo nad obcou Brzegi Gorne, odkiaľ pokračujeme krásnym serpentínovým zjazdom v smere na Dwernik. Poobede sa dostávame do najväčšej obce v okolí menom Lutowiska. Kúsok za ňou na kopci sa musíme zastaviť, keďže opäť prší. K dažďu sa pridáva hustá hmla, v ktorej sa provokatívne vytŕča akurát pár metrov vzdialená panoramatická mapa Polonín s gýčovo modrou oblohou. Prichádza búrka za búrkou, bez prestania sa ženú cez nás i okolo nás. Rozprávka sa rozsypala, zas „šúchame“ telefón, aby sme zistili predpoveď počasia. Vyzerá to dosť zle, nádej však umiera posledná. Je to azda Božská prozreteľnosť, ktorá nás napokon privádza k turistickému prístrešku pri ceste medzi Lutowiskami a obcou Czarna Górna. Tam sa rozhodneme zložiť sa na noc.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Sláva tomu, kto vytvoril tento prístrešok!
Sláva tomu, kto vytvoril tento prístrešok! (zdroj: Adam Kotrč)

Je mi zima. Bratovi hlavne na nohy. Jura bolia kríže z tvrdej „postele“. Pršalo, prší a aj má pršať. Celú minulú noc, celý deň a aj ďalšiu noc. Človek sa však teší z toho zázraku, že všetko na kilometre okolo je vystavené živlu vody a on si môže užívať, že je v suchu. Problém chýbajúceho zdroja vody sa vyriešil sám: zachytávame vodu zo strechy prístrešku. Na varenie i na čaj tak využívame dažďovú vodu.

Nažhavení po nechcenom dni oddychu sa doobeda dostávame k hraničnému priechodu Krościenko-Smiľnica (Смільниця). Obiehame všetky autá a zaraďujeme sa za motorkárov, ktorí už odovzdávajú pasy poľskej pohraničnej kontrole. Milá pohraničníčka na ukrajinskej strane sa zaujíma, kam máme namierené. Na hranici sme dokopy nestrávili viac ako hodinu. S pečiatkou v pase a radosťou, že sme prekročili hranicu, pokračujeme v ceste. Asi po štyroch kilometroch sa musíme kúsok vrátiť, keďže sme si nevšimli odbočku na Terlo (Терло). To si nás už ale odchytí ukrajinský milicionár, ktorému musíme ukázať pasy. Treba sa dostať ďalej za hranice. V Terle sme opäť stratení. Asfaltová cesta tu totiž zrazu bez varovania skončila. Nechápavo stojíme na mieste, skúmame mapu, keď v tom okolo nás naším smerom prechádza maršrutka do Ľvova. Takže sme sa nestratili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Dosiahol si koniec cesty alebo si na začiatku nejakej novej? Terlo.
Dosiahol si koniec cesty alebo si na začiatku nejakej novej? Terlo. (zdroj: Michal Kotrč)

Ideme ďalej cez dedinky Rasochi (Росохи), Vološinovo (Волошиново) a Striľbiči (Стрільбичі) až do mestečka Starý Sambor (Старий Самбір). Cestou sa nám otvára úplne iný svet. Dediny s nedobudovanou cestnou infraštruktúrou, bez kanalizácie, vodovodu, odvozu odpadu. Občas sa ukážu ostrovčeky deviácie: honosné domy či veterné turbíny. Čo je takmer vždy v dokonalom stave alebo v rekonštrukcii, sú pravoslávne chrámy či iné náboženské pamiatky. Vidiek tu celkovo postráda organický vývin. Na druhej strane si tu však vidiek zachoval svoj pôvabný ráz s množstvom malých poľnohospodárov a ich tradičným spôsobom života. Tieto pohľady hladia dušu romantika. Žiaľ, kvalita cesty by prebudila aj toho najzasnenejšieho romantika späť do reality. Preto sa vzhľadom na náš pomalý postup po takýchto cestách-necestách pragmaticky rozhodneme zmeniť plánovanú trasu a prejsť na cesty vyššej kategórie.

Niečo tu nesedí. Veterné turbíny?!
Niečo tu nesedí. Veterné turbíny?! (zdroj: Michal Kotrč)

Zo Starého Samboru tak pokračujeme po hlavnej ceste do Samboru (Cамбір). V Sambore sa potýkam s technickým problémom. Ľavý pedál na mojej skladačke sa zadrhol. Pýtame sa miestnych na obchod s bicyklami, posielajú nás však len do už zavretého bazáru. Pri výjazde zo Samboru sa nám pošťastí všimnúť si nápis „Bicykle“ („Велосипеди“). Predavač je veľmi ochotný, nájde nám použitý pedál zo skladu. Na našu otázku, koľko sme dlžní, odpovie, že nič. S veľkou vďakou a novým pedálom opúšťame Sambor a pokračujeme v ceste smerom na Drohobič (Дрогобич). Na čerpacej stanici v Drohobiči si dopĺňame zásoby pitnej vody. Voda z kohútika je tu vraj nepitná, musí sa filtrovať. Kúsok za mestom už za tmy nachádzame miesto na spanie povedľa cesty. Dnes sme prešli vyše stodvadsať kilometrov.

Z Drohobiča sme si to namierili do mestečka Strij (Стрий), kam dorážame okolo obeda. V centre mesta neďaleko od poľského rímskokatolíckeho kostola sa zastavujeme na obed v gruzínskej reštaurácii. Za osemdesiatpäť hrivien dostávame viac chodové menu zavŕšené gruzínskou špecialitou zvanou chinkali. Sú to akési knedličky z cesta s rôznou náplňou, od mäsovej až po hubovú. Na rušnom trhu kupujeme sladučké hrozno, kilo za štyridsať hrivien. Ďalej pokračujeme cez Moršin (Моршин) až do Doliny (Долина). Moršin je kúpeľné mestečko, plní sa tu na Ukrajine známa minerálka Moršinská (Моршинська). Za Moršinom sa napájame na cestu H10. Malo by ísť o ekvivalent slovenskej cesty prvej triedy. Pred Bolechivom (Болехів) sa ale náhle bez varovania cesta mení na tankodróm. Hore kopcom držíme krok s autami, s priateľským ukrajinským vodičom asi minútu veselo diskutujem. Nie som si istý, kto z nás dvoch si v tejto chvíli pripadá absurdnejšie.
 

Neradno miešať pojmy diera a jama. Toto je diera.
Neradno miešať pojmy diera a jama. Toto je diera. (zdroj: Michal Kotrč)

V Doline nás na kruhovej križovatke privíta oslavný plagát Stepana Andrijovyča Banderu. Preto mám chvíľu zlý pocit, keď sa rusky pýtam miestneho pána na cestu do obchodného centra. Takýto pocit je však neopodstatnený. Ľudia tu na ruštinu reagujú ochotne, niektorí z nich naviac hovoria aj poľsky či česky. Na druhej strane je ale evidentné, že sa pohybujeme v oblasti plnej ukrajinských vlastencov. Dôkazom toho sú okrem všade prítomných národných farieb aj časté tabule „Nebeskej sotne“ (Небесна сотня) vzťahujúce sa na demonštrantov, ktorí padli pri protestoch počas Majdanu.

Príbeh jednej zastávky, príbeh jednej krajiny.
Príbeh jednej zastávky, príbeh jednej krajiny. (zdroj: Michal Kotrč)

V Doline dopĺňame zásoby v miestnom nákupnom centre Košík (торговий центр Кошик). Z predavačky Viktórie Valerivny sa vykľuje numizmatička. Dávam jej na pamiatku slovenskú euromincu. V Doline ešte využijem možnosť okúpať sa v miestnom jazere (Міське Озеро). Voda je v ňom príjemne teplá. Za Dolinou sa odpájame z hlavnej cesty, pretože to máme namierené do obce Vrchný Strutiň (Верхній Струтинь). Miesto na spanie nachádzame kúsok nad obcou. Večer vychádza nad východným horizontom krásne do ruda sfarbený Mesiac. Na juhu vidno Jupiter, na severe zas žiari Severka. Všetko je tak, ako má byť.

Šiesty deň ráno prechádzame po cestách-necestách ďalej do Nižného Strutiňa (Нижній Струтинь). Hľadáme potraviny (Mагазин продуктів). Na dverách pošty svieti plagát s atraktívnym dizajnom, ktorý ponúka prácu v armáde. V strede obce na nás máva starší muž. Pýta sa nás, či sme Svedkovia Jehovovi a pritom sa ostentatívne prežehnáva. Letmým pohľadom na Jura a brata sa presvedčím, že v tomto prostredí pôsobíme naozaj dosť extravagantne. Pána opravujem, že Svedkovia Jehovovi sa neprežehnávajú sprava doľava, ale zľava doprava. Berie nás do najbližšieho obchodu. Informácia, že tu neplánujeme zložiť kosti v ňom ako hrobárovi vyvolá isté sklamanie. Tak mu aspoň v obchode kupujeme pivo.

Vstúp do ozbrojených síl Ukrajiny.
Vstúp do ozbrojených síl Ukrajiny. (zdroj: Michal Kotrč)

Pokračujeme cez Rožňativ (Рожнятів) a Rivňu (Рівня). Na jednej z čerpacích staníc dúfame, že doplníme vodu. Pristavuje sa pri nás okoloidúci šofér. Pýtame sa ho na stav „vozovky“ v ďalších úsekoch našej cesty. Sľubuje zlepšenie. Hovorí rusky aj poľsky. Žartuje, že šoféri tu pri obchádzaní jám vyzerajú pre neinformovaného pozorovateľa, akoby si vypili samohonku. Nám až tak do smiechu nie je. Tieto rozbité cesty sú únavné. Cesta sa definitívne zlepší v Bohorodčanoch (Богородчани), kde sa napájame na cestu H09. V meste Nadvirna (Надвірна) dopĺňame zásoby. Rýchlo sa stmieva, máme problém nájsť miesto na spanie. Napokon si to strihneme z hlavnej cesty doľava a uložíme sa za železničným násypom neďaleko od rieky Prut (Прут). Do rána okolo našich hláv prejdú dokopy štyri osobné vlaky. Dnes sme síce reálne prešli len osemdesiat kilometrov, zato pocitovo sto a viac. Je to daň za rozbité cesty.

Na Rožňativ!
Na Rožňativ! (zdroj: Michal Kotrč)

Siedmy deň nás privíta slnečné ráno a zopár miestnych, ktorí si chodiac po koľajách skracujú cestu. Keď ide vlak, tak odskočia. Na Hoverlu nám chýba sedemdesiat kilometrov, z toho posledných dvadsať s výraznejším stúpaním. Než vyrazíme cez Jaremčje (Яремче) a Mikuličin (Микуличин) do Vorochty (Ворохта), tak ešte pozbierame odpadky, ktoré sa povaľujú pri našom nocľahovisku. Vždy sa snažíme, aby miesto, z ktorého odchádzame, bolo čistejšie, než keď sme naň prišli. Okolo obeda nás pred Vorochtou upúta tabuľa sľubujúca „komplexný obed“ (комплексний обід ) za veľmi slušnú cenu. Najprv dostávame boršč, následne varenú pohánku (гречка) s mäsom. Neskôr stôl plnia šaláty, šašliky, pstruh, steak. Samé dobroty. Z poobedňajšej únavy spôsobenej náhlym presunutím krvi do žalúdka sa však rýchlo spamätáme pri pohľade na účet: šesťstosedemdesiatpäť hrivien za obed pre troch ľudí. Z reštaurácie tak odchádzame s plnými bruchami, ale prázdnymi peňaženkami. Ponaučenie dňa: „комплексний обід від 85 грн“ znamená komplexný obed od 85 hrivien, nie za 85 hrivien.

Don Quijotský boj?
Don Quijotský boj? (zdroj: Michal Kotrč)

Za Vorochtou na prístupovej ceste na Hoverlu platíme jednorazový poplatok za vstup do národného parku: tridsať hrivien na osobu. Autom sa dá dostať až na Zarosľjak (Заросляк), čo je východzie miesto pre pešie túry na Hoverlu. Asi desať kilometrov pred Zarosľjakom sa kvalita cesty dramaticky zhoršuje. Toto naozaj nie je nič pre naše skladačky. S občasnými prestávkami teda bicykle tlačíme. Oproti nám schádzajú dolu desiatky áut. Hore na Zarosľjaku to vyzerá horšie ako na Mariánskej púti. Množstvo ľudí, áut, obchodíkov s turistickou výbavou či suvenírmi. V lese povedľa cesty nachádzame pekné táborisko.

V noci sa zobúdzam asi hodinu po polnoci. Vychádzam zo stanu. Svoj pohľad najprv venujem chladnému Mesiacu a žiariacim hviezdam na nebi. Následne vo veľkej pokore skláňam hlavu. Zvraciam. Pravdepodobne ide o úpal následkom fyzickej námahy, vysokej teploty a nedostatočného príjmu tekutín z predošlého dňa.

Ôsmy deň našej cesty konečne vystupujeme na Hoverlu. Na Hoverlu vedú zo Zarosľjaku dve cesty: kratšia strmšia a dlhšia pozvoľnejšia. Cesta hore kratšou cestou nám trvá takmer tri hodiny, cesta dolu tou dlhšou necelé dve. Cestou naplníme dve igelitové tašky odpadkami z turistického chodníka. V našom táborisku brat pozbiera ešte ďalšie odpadky, z odhodených topánok si beriem šnúrky. Hodia sa mi na moje tenisky. Poobede schádzame zo Zarosľjaku späť do Vorochty. Odtiaľ cez Tatariv (Татарів), Jablunicu (Яблуниця) a Lazeščinu (Лазещина) do Jasine (Ясіня). Opúšťame Ivanofrankovskú oblasť (Івано-Франківська область) a vstupujeme do Zakarpatskej oblasti (Закарпатська область). Kúsok za Jasiňou prechádzame po lávke na pravý breh Čiernej Tisy (Чорна Тиса). Skvelé miesto na spanie. Na východe sa stále vypína Hoverla. Rozhodli sme sa, že zvyšných tristo kilometrov z trasy do jej konca, Čiernej nad Tisou (Tiszacsernyő), sa pokúsime prejsť za tri dni.

Слава Україні! Sláva Ukrajine! Hoverla.
Слава Україні! Sláva Ukrajine! Hoverla. (zdroj: Neznámy turista)

Deviaty deň ráno pokračujeme ďalej na Rachov (Рахів). Ideme údolím lemovaným pitoresknými karpatskými svahmi. Pred Rachovom prechádzame okolo sútoku Čiernej a Bielej Tisy (Біла Тиса). Rieky Tisa sa teraz budeme držať s prestávkami v podstate až do konca našej cesty. Kvalita cesty sa už výrazne zlepšila. Za Dilovom (Ділове) sa stáčame na západ. Párkrát nás tu prekvapí pohľad na mladých ukrajinských milicionárov, ktorí sa náhle objavia za stromami pri ceste. Na ľavej strane cesty je miestami ostnatý drôt. Sme na hranici s Rumunskom. Na ľavej strane údolia Tisy je Rumunsko, na pravej Ukrajina. Jedno údolie, a predsa dva svety.

Míňame niekoľko nedokončených domov, ktoré sa svojou veľkosťou i architektonickými prvkami majú podobať zámkom či palácom. Výsledkom je jeden veľký gýč. Muža v stredných rokoch na čerpacej stanici sa pýtame na tieto stavby. Vysvetľuje nám, že ide o domy, ktoré si začali stavať prevažne ukrajinskí Rumuni, ktorí si na ne zarobili prácou v Rumunsku. Prechádzame nekonečne dlhými cestami bez zákrut, kde nás z letargie prebudí len občasné podporné trúbenie ukrajinských vodičov. Prvýkrát počas nášho výletu dochádza u mňa ku kríze, kedy môj vnútorný aj vonkajší hlas si kladie otázku: „Prečo toto vlastne robíme?“ Po stotridsiatich kilometroch to zapichneme na kraji mestečka Chust (Хуст). Krízu dokážu zväčša zažehnať aj malé radosti ako čerstvý chutný chlieb či ranné kúpanie v Tise.

Novodobá šľachta? Tá predošlá mala aspoň lepší vkus.
Novodobá šľachta? Tá predošlá mala aspoň lepší vkus. (zdroj: Michal Kotrč)

Naše „ántré“ do Maďarska okomentuje Juro veľavravným: „Po týždni sme zas narazili na cestu.“ Predtým sme ešte ale museli prejsť asi štyridsať kilometrov do Vyloku (Вилок). V Novom Sele (Нове Село) už vidíme železnicu s ukrajinským širším aj naším užším rozchodom. V miestnych potravinách míňame posledné hrivny. Predavačka poukazuje na jednu skutočnosť, a síce na množstvo Ukrajincov, ktorí dochádzajú za prácou hlavne do Poľska, Česka, Maďarska, ale aj na Slovensko. To sme si už všimli aj my vzhľadom na veľa áut s poľskými či českými poznávacími značkami.

Teraz však zostáva viera, nádej, láska,...
Teraz však zostáva viera, nádej, láska,... (zdroj: Michal Kotrč)

Na hraničnom priechode Vylok-Tiszabecs si musíme viac ako hodinu poctivo vystáť rad. Túto hodinu však získavame zas späť vďaka časovému posunu. Krása tohto regiónu spočíva aj v tom, že tu ľudia rozumejú nielen ukrajinčine a maďarčine, ale aj ukrajinsko-maďarskej hatlanine. Potvrdzujem si to, keď maďarskému pohraničníkovi odpovedám, že sme sem prišli „z Lengyelországu“, teda z Poľska. Náš návrat do schengenského priestoru oslavujeme v krčme (kocsma) v Milote, kde si objednáme polliter piva (egy korsó) Borsodi za dvestoosemdesiatpäť forintov. Pokračujeme cyklochodníkom, ktorý je vedený po protizáplavovej hrádzi pozdĺž rieky Tisa. Večeru sa nám už zabezpečiť nepodarilo, keďže na rozdiel od Ukrajiny sú tu potraviny po šiestej večer otvorené len málokde. Musíme si zvykať zas na naše pomery. Spíme pod hrádzou pri kukuričnom poli asi dvadsať kilometrov južne od Mándoku.

Na ceste. Maďarsko.
Na ceste. Maďarsko. (zdroj: Michal Kotrč)

Jedenásty deň nám zostáva posledných štyridsať kilometrov do Čiernej nad Tisou. V Mándoku prechádzame cez Tisu kompou. Bezplatne. Druhýkrát pred Agardom (Zemplénagárd) za stopäťdesiat forintov na bicykel. Prechádzame cez Malé Trakany (Kistárkány) a Veľké Trakany (Nagytárkány). Okolo obeda sa ocitáme v Čiernej nad Tisou, odkiaľ pokračujeme vlakom domov.

Celkovo sme prešli okolo osemsto kilometrov rozličnými terénmi za rozličných poveternostných podmienok. Okrem toho, že sme si aktívne odpočinuli, sme si tiež dokázali, že dovolenka sa dá robiť nízkonákladovo a s minimálnou uhlíkovou stopou. Čo o rok? Bol by som rád, keby sme sa zas vrátili do Karpát, ktoré mi veľmi učarovali a kde je ešte stále čo objavovať.

Michal Kotrč

Michal Kotrč

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  6x

Absolvent IESu v Prahe a Kolégia Antona Neuwirtha v Ivanke pri Dunaji. Aktuálne analytik IEPu v Bratislave. Príležitostný cestovateľ. Začínajúci kaviarenský povaľač. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu