René mláďenca Príhodi a Skúsenosťi na Kryme

Autor: Michal Kotrč | 12.6.2018 o 23:33 | (upravené 23.7.2018 o 8:43) Karma článku: 10,30 | Prečítané:  4935x

Vedľa mňa sa posadil pripitý tridsiatnik Anatolij zo Sevastopoľa. Som práve v lietadle na takmer trojhodinovom lete z Moskvy do Simferopoľa.

Anatolij demonštratívne ukazuje na svoje brucho a žartuje, že po uvalení medzinárodných sankcií na Krym sa whisky na polostrov pašuje v žalúdkoch cestujúcich. Vlastne myslím, že nežartuje. Akurát Anatolijmu sa whisky medzi časom dostalo do krvného obehu. Už po tridsiatich minutách po vzlietnutí Anatolij stláča gombík nad sebou a privoláva letušku. Vraví mi, že ak sa v rámci pobytu na Kryme ocitnem v „górade gerój“ (titul, ktorý patrí Sevastopoľu a ďalším mestám bývalého ZSSR, ktoré sa vyznamenali výnimočným hrdinstvom počas druhej svetovej vojny), tak si musíme ísť spolu vypiť. Zo slušnosti mu dávam svoje ruské číslo.

Na Krym je možné bez problémov cestovať s platnými ruskými vízami, nie však z Ukrajiny. Z Ukrajiny je to možné len so špeciálnym povolením, ktoré vydáva ukrajinská vláda v Kyjeve. Ak by sa Ukrajina dozvedela, že som sa ocitol na Kryme bez jej povolenia, tak by mi mohla v budúcnosti odoprieť vstup na svoje územie. Ak nie ste hrdými držiteľmi ruskej platobnej karty „Mir“, tak zabudnite na platby kartou a výbery hotovosti v bankomatoch na Kryme. Príklad medzinárodných sankcií uvalených na Krym po jeho anexii Ruskom.

Simferopoľské letisko šokuje novotou aj typicky ruskou megalomanskosťou. Rusi tu totiž tento rok dokončili stavbu nového medzinárodného letiska. V Simferopole sú tak dve letiská, pričom medzinárodné lety sú už presmerované na to nové. Spôsobuje to mierny chaos, keďže mnohé autobusové linky končia a začínajú na starom letisku. Samotný Simferopoľ, hlavné mesto Krymskej republiky, pôsobí pri náhlom porovnaní s Moskvou príjemným malomeštiackym dojmom. Veľmi sa tu nezdržujeme, v miestnom obchode vyzdvihneme objednanú plynovú kartušu a zastavujem sa aj na pošte, kde chcem kúpiť pohľadnice. Nemajú tu veľký výber. Na všetkých sú naviac proruské heslá typu „Opäť spolu!“. Napokon si vyberiem a pohľadnice odosielam do Moskvy.

Zo Simferopoľa si to namierime na východ do Sudaku míňajúc množstvo minaretov. Pozdĺž cesty panuje čulý stavebný ruch, keďže sa práve stavia kvalitnejšie cestné prepojenie z Kerče (od východu) do Sevastopoľa (na západ) cez Simferopoľ. Zo Sudaku sa autostopom dostávame na čarokrásny mys Meganom. Je tu pusto a prázdno. Míňame samoobsluhu a reštauračné zariadenie, ktoré je práve v rekonštrukcii. Ukazujúc okolo seba na nádherné slnkom zaliate pobrežie mysu Meganom sa opáleného majiteľa reštaurácie pýtame, či je to Rusko alebo Ukrajina. Pán sa usmeje a vraví: „Toto nie je ani Rusko ani Ukrajina. Toto je Krym.“

Je koniec mája, no voda je prekvapivo teplá. Piesočná pláž zíva prázdnotou. Na niektorých miestach je pláž veľmi úzka a pobrežie náhle prechádza do strmých stien pokrytých nestabilným materiálom. Presúvame sa pozdĺž pobrežia a obdivujeme ďalšie nádherné zátoky tentokrát so štrkovými plážami. More je čisté, po skalách sa to hemží morskými rakmi a vo vode priesvitnými medúzami. Raj pre nudistov. Nad zátokou staviame stan.

Ďalší deň sa vyberám po vodu do večierky, keď v tom mi silný vietor odfúkne moju drahocennú pokrývku hlavy na jednu zo strmých stien. Vietor so mnou špásuje ešte asi ďalšie dve minúty, až kým sa môj slamený kalap definitívne nezastaví. Teraz alebo nikdy. Opierajúc sa o svoje lezecké zručnosti nadobudnuté na kurze lezenia vedenom Mgr. Michalom Mrtkom šplhám za klobúkom hore. Cestou nachádzam ešte šiltovku podobného nešťastníka. Dolu sa spúšťam celou zadnou časťou svojho tela sťahujúc so sebou množstvo hliny. Životná lekcia: občas sa ľahšie stúpa než schádza. Na zemi sa tak ocitám bohatší o životnú skúsenosť, šiltovku a odreniny, ktoré si dezinfikujem v slanej vode.

Je čas ísť ďalej. Chceme sa presunúť k najjužnejšiemu cípu mysu. Napokon si to ale rozmyslíme a rozhodneme sa ísť na západ na neďaleké fotogenické zákutia Nového Sveta. Jeden z mála turistov, ktorých stretneme, nás však od toho odhovára s tým, že nič krajšie tam neuvidíme a navyše nám tam do stanu nalezú šťúry. Či už išlo o úprimnosť alebo zlomyselnosť, Novému Svetu sa pre istotu vyhýbame. Namierime si to napokon ešte ďalej na západ. Do civilizácie.

Malé jazykovedné okienko. Isto sa pýtate, ako sa viem s miestnymi dorozumieť svojou lámanou ruštinou. Tož nie je to vždy jednoduché, ale kde je vzájomná vôľa, to nejak ide. Keď mám chuť a dobrú náladu, tak si dávam záležať na výslovnosti, ktorá odlišuje množstvo inak so slovenčinou podobne vyzerajúcich slov: „vadá“, „dóbryj deň“, „kášeľ“, „výgrať“. Keby som si na prízvuku týchto slov nedal záležať a povedal: „voda“, „dobrý deň“, „kašeľ“, „vyhrať“, tak by mi Rus väčšinou rozumel. Keď som sa však napríklad spolužiaka na basketbalovom turnaji pýtal: „Skóľka mátčej vy vygrali?“ („Koľko zápasov ste vyhrali?“) s prízvukom nie na prvú ale druhú slabiku slova vygrať, tak si myslel, že sa ho pýtam: „Koľko zápasov ste hrali?“. Chybný prízvuk teda môže viesť aj k nedorozumeniam.

Moje zdokonaľovanie sa v ruštine je naviac priamo závislé na množstve slov, ktoré pochytím z rozhovorov od Rusov a ich následnej správnej interpretácii. To druhé je obzvlášť dôležité! Takto som sa napríklad po troch mesiacoch intenzívneho používania frázy „Da, navérno!“ dozvedel, že táto fráza neznamená „Áno, dozaista!“ (ako som predpokladal), ale „Áno, pravdepodobne!“. Pokiaľ sa teda nesnažíte o vytvorenie akejsi ruskej verzie orwellowského newspeaku, tak táto fráza nie je ideálnou odpoveďou na otázku „Nie je tu krásne?“.

Jalta nepôsobí reálne, ale skôr ako z nejakého sna. Spojenie „dovolenkový raj“ už viac pre mňa nie je abstraktné. Pouličné psy sú tu vykŕmené a šťastné, niektoré z nich od radosti spievajú. Čas tu plynie svojím vlastným tempom, rytmus životu tu udávajú vlny mora a melancholické melódie pouličných umelcov. Predstavujem si ruských dôstojníkov s milenkami zavesenými na ich predlaktí ako tu špacírkami po korze trávili teplé letné večery. A ako na všetko dohliadal cár so svojou rodinou, ktorého letný palác stál obďaleč.

Kupujem si „živóje pívo“ za tridsaťpäť rubľov a z móla všetkými zmyslami vnímam morský príboj. Znie to možno paradoxne, ale pohľad na šíre more vo mne vyvoláva pocit úzkosti. Podobne ako šíra ruská rovina. V kopcovitej krajine si človek nepripadá sám, každý vrchol je mu priateľom, ktorého možno osloviť po mene. V mori však všetko, čo vzniká, hneď aj zaniká, niet žiadneho styčného bodu. Azda nikde inde nemá k sebe všetko a nič tak blízko...

Vyberáme sa do Livadije, kde stojí palác, ktorý preslávila Jaltská konferencia, počas ktorej sa delila Európa. Pamätný moment, kedy vedľa seba sedia traja predstavitelia víťazných mocností je tu zvečnený v podobe skulptúry. Ako mám tento slávny moment plasticky pred očami, tak sa kamarátke posťažujem postupne na každého jedného štátnika: „Potentát naľavo sa o náš osud nestaral, potentát v strede bol príliš starý, aby sa o náš osud staral a potentát napravo sa o náš osud staral až príliš.“ Inak je tu nádherný park, ktorý sa zvažuje až k moru.

Ďalšou zastávkou je Sevastopoľ na juhozápade Krymu. Mesto len o čosi väčšie než Simferopoľ, no o dosť väčšie svojou históriou. Z miest, ktoré som videl na Kryme, je toto mesto bez pochýb najruskejšie. Tento dojem mi ešte umocňuje práve prebiehajúci štátny sviatok Dňa pohraničníkov, kedy Rusi oslavujú vojakov, ktorí v minulosti strážili hranice krajiny. A toto je motív, ktorý je so Sevastopoľom v súvislosti s jeho statočnou obranou počas bojov v devätnástom i dvadsiatom storočí silne zviazaný. Celá história mesta od jeho vzniku cez jeho najslávnejšie momenty je zviazaná s Ruskom. Chápem, prečo je pre Rusov nepredstaviteľné toto mesto stratiť.

Prechádzam sa pozdĺž pobrežia smerom k ruinám starogréckeho mesta Cherson. Cestou míňam zakotvené lode ruskej čiernomorskej flotily. Napokon sa zastavujem na kamenistej pláži. Po mojej pravici na pozadí ruín Chersonu pobehujú výrastkovia, po mojej ľavici si starenka močí nohy, za ňou stena s maľbami sovietskych vojakov v bojových pózach. Nad horizontom práve zapadá slnko. Na opačnej strane vychádza Mesiac. Na chvíľu mám pocit, akoby mi Krym poodhalil svoje tajomstvo, kým ho zas nepohltí najbližšia morská vlna. Pozorujúc dianie okolo seba si zrazu spomeniem na slová svojho moskovského spolužiaka Arťona, že za úsmevmi týchto ľudí sa skrýva čosi temné. Neviem. Som tu prikrátko na to, aby som sa vedel ponoriť do ich duše. Duša ruského človeka pre mňa zostáva veľkou záhadou...

Zo Sevastapoľa sa vraciam vlakom späť do Simferopoľa so zastávkou v Bachčisaraji. Bachčisaraj je tatarské mesto, ktorého Chánsky palác pripomína zašlú slávu doby, kedy tu sídlili tatarskí cháni. Puškin tu našiel inšpiráciu pre napísanie svojej básne Fontáne Bachčisarajského paláca. V miestnej reštaurácii pri stanici si kupujem dva chutné čebureky, ktoré zapíjam chladeným kvasom. Našinca tu prekvapí turistické značenie, ktoré sa nápadne podobá na značenie, na aké sme zvyknutí na Slovensku či v Česku. Nejde o náhodu. Ide o chvályhodnú prácu českých turistov. Jedno toto značenie ma privedie až k strmým skalám, ktoré sa týčia na pravej strane Bachčisaraja v smere údolia. Popúšťam uzdu fantázii a predstavujem si všetkých Pepov a Láďov, ako sa tu štverajú na plošinu, ktorá sa rozprestiera nad skalami. Žiaľ, oproti minulosti sa Krym pre našinca stal ťažšie dostupnou destináciou.

V Simferopole sa snažím nájsť nejakú predajňu s alkoholom, keďže sa chcem odvďačiť moskovskému spolužiakovi Kosťovi za požičanie turistickej výbavy. Nachádzam predajňu s destilátmi, kde majú azda najväčší výber krymských vín. Odnášam si fľašku červeného suchého za päťstvo rubľov. Pán mi o vínach hovorí tak dlho a s takým nadšením, že by som mu tam nechal aj dvakrát toľko, keby som mal ešte nejakú hotovosť. Pani pri pokladni mi iniciatívne vymení moje posledné dve storubľové bankovky za jednu dvestorubľovú. Je na nej totiž zobrazený Sevastopoľ. Hovorí, že už jednu takú bankovku doniesla vnúčatam do Moskvy.

Na sever Krymu sme sa nedostali. Od miestnych som počul, že krajina je tam oproti juhu fádna. Po anexii Krymu Ukrajina uzavrela kohútiky na potrubiach, ktoré zásobovali túto oblasť nedostatkovou vodou. Kraj tam odvtedy väčšmi trpí suchom. Pre celistvý obraz o Kryme je ale určite dobré túto oblasť nevynechať. To, čo som z Krymu videl, ma však očarilo. Religiózna i kultúrna pestrosť tu reflektuje pestrosť krajiny, ktorú formovalo množstvo prírodných živlov. Spolu to vytvára identitu Krymu ako pulzujúceho polostrova, ktorý stojí na krehkej harmónii všetkého, čo ho formovalo a formuje.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Hotel Šport poslúžil Kočnerovi dvakrát, za vratku DPH je obvinený

Polícia vyčíslila škodu na 8,3 milióna eur.

Investigatíva Adama Valčeka

Kočner tentokrát svoj biznis nedokonal, od Unipharmy chcel 45 miliónov

Riaditeľ Unipharmy ukazuje na Pentu.

KOMNENTÁR PETRA TKAČENKA

Kočnerovi sa to sype pod rukami

Unipharma je ďalší klinec do rakvy.


Už ste čítali?