Cesta do Moskvy

Autor: Michal Kotrč | 14.3.2018 o 8:40 | (upravené 21.3.2018 o 17:45) Karma článku: 1,42 | Prečítané:  1088x

Do Ruska som cestoval cez Ukrajinu s niekoľkými prestávakami aj preto, aby som v Moskve nezažil príliš veľký kultúrny šok. Napokon najmä vďaka zážitkom z cesty svoje rozhodnutie neľutujem. Za dobrodružstvami sa chodí na Východ!

V Košiciach už čaká na autobusovej stanici odstavený autobus na spoji do Mukačeva. Som trocha prekvapený, že jediný neukrajinský pasažier som ja. Cesta do Užhorodu má trvať vyše štyroch hodín, čo sa mi zdá neuveriteľne dlho vzhľadom na vzdialenosť. V autobuse však zisťujem, že po vstupe na územie Ukrajiny si budem musieť posunúť hodinky o hodinu dopredu, a preto aj cesta bude trvať o hodinu kratšie. Aby cestujúci nezažili príliš veľký teplotný šok (vonku je okolo mínus pätnásť stupňov), tak sa v autobuse udržiava konštantne teplota odhadom okolo plus desať. To mi akurát umožní si rozopnúť bundu. Šofér si nalaďuje slovenskú stanicu, odkiaľ sa v polhodinových intervaloch ozývajú správy o vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Podľa najnovších zistení prechádzam územím, ktoré predstavuje zlatú baňu pre talianskych mafiánov a ich slovenských kumpánov. V dopravnom servise hlásia prejazd vojenskej techniky za Sečovcami. Naozaj, obiehame dva tanky smerujúce na východ.

Na hraničnom priechode Vyšné Nemecké slovenská policajtka bez pozdravu nastúpi do autobusu a zozbiera pasy. Začína sa takmer hodina čakania. Medzitým už v dôsledku chladu v autobuse súrne potrebujem ísť na toaletu. Za záchody na slovenskej colnici sa úprimne hanbím. Neskôr však zisťujem, že kvalita záchodov je relatívna. Sprievodca Dmitry si ma získava, keď nám v autobuse rozdáva ukrajinské dobošky. Autobus sa konečne presúva na ukrajinskú stranu hranice. Tam pohraničník so samopalom prehodeným cez plece vychádza z búdky, vymieňa si zopár pozdravov s naším šoférom a sprievodcom, od Dmitryho fasuje kávu a autobus sa posúva o pár desiatok metrov ďalej. Sympatická ukrajinská policajtka opäť vyzbiera pasy. Mrzí ma, že vzhľadom na chlad nemôžem jej úsmev opätovať o čosi srdečnejšie. Príroda opäť volá. Dmitry ma posiela k akýmsi búdkam. Úprimne neviem, ako sa čistia mobilné záchody, ale je jasné, že na ukrajinskej colnici si s tým tiež lámu hlavu alebo ich čistenie jednoducho ignorujú. V mínus pätnástich sa mi zrazu otvoria zle zavreté dvere a ukrajinským colníkom sa ukazujem v celej svojej kráse. Dúfam, že si to nevysvetlili zle. Čakanie je nekonečné. Bavím sa pohľadom na colníčky v maskáčových uniformách, ako elegantne nastupujú do práce s kabelkami prehodenými cez rameno. Aj by som túto momentku zvečnil, keby ma bavilo fotenie. Ospravedlňujem sa tým, že fotenie je na colnici zakázané. Neskôr nadobúdam pocit, že v silových zložkách štátu je na Ukrajine viac žien než u nás (vrátane armády). V pase si nájdem štempeľ. Dozvedám sa, že aspoň v prípade prechodu cez ukrajinsko-ruskú hranicu je lepšie si zvoliť vlak, kde čakanie nie je také dlhé. Tipujem, že to platí aj pre slovensko-ukrajinskú hranicu. Možno nabudúce.

Užhorod je hneď za hranicou, ale predsa mám pocit, že sa ocitám v inom svete. Z mesta do okolitých dedín jazdia povestné maršrutky, ktoré sú rozšírené aj inde na Ukrajine. Malý autobus s vysokým podvozkom, kde sa občas môže natlačiť aj štyridsať ľudí. Aj preto sa sarkasticky hovorí, že miestni majú v obľube fyzický kontakt. Na stanici v Užhorode už miestni peňazomenci a taxikári čakajú na svoje obete. Rýchlo sa presúvam na vakzál (železničnú stanicu), ktorá je ozajstnou pýchou Užhorodu. Pekne zrekonštruovaná stanica s krásnymi lustrami a štukatériou na strope. Vtipne vyznievajú pulty s nápismi aptéka (lekáreň) či bar, ktoré označujú priestory zívajúce prázdnotou. Rámy na stenách tiež ešte čakajú na osadenie grafikonov. V podzemí stanice nachádzam úschovňu batožín. Úschova na celý deň stojí 25 hrivien (cca 20 CZK). Chcem zaplatiť 100 hrivnovou bankovkou, pani mi však nemá vydať. Pri kase na stanici mi nemajú rozmeniť. Idem preto do vyžierky oproti stanici, kde si kupujem štyri šišky za 28 hrivien. Predavačka sa tvári nevrlo a pýta sa ostatných zákazníkov, či nemajú rozmeniť moju bankovku. To je naozaj 100 hrivien (cca 80 CZK) tak veľa? Napokon mi vydá a opäť idem do úschovne. Tentokrát s 50 hrivnovou bankovkou. Pani mi stále nemá vydať, navrhujem, že si výdavok môže nechať. Uvedomujem si, že môj návrh môže byť chápaný ako istá arogancia, a tak súhlasím, keď mi prináša 25 hrivien od svojho kolegu. Najvyššiu nominálnu hodnotu na Ukrajine má 500 hrivnová bankovka. Pre obyčajného Ukrajinca to bude asi naozaj veľa. Na ulici neskôr vidím pracovný inzerát ponukajúci mesačnú mzdu 9800 hrivien.

Do centra musím ísť malou obchádzkou, pretože ulica je uzavretá polícou pre požiar jedného z miestnych reštauračných zariadení. Obchádzka ma zavedie na námestie Sándora Petöfiho. Tento región rovnako ako územie Slovenska bol veľkú časť svojej histórie súčasťou Uhorska. Maďarská vláda tu podporuje aj rôzne projetky a výstavy. Prekvapuje ma, že turistické informačné tabule boli finančne podporené Úradom vlády Slovenskej republiky. Asi ani slovenská vláda nechce úplne nechať zapadnúť prachom väzby, ktoré vznikli v rámci krátkeho obdobia trvania prvej Československej republiky. Významné zastúpenie tu mala v minulosti aj židovská komunita. Miestna synagóga dnes slúži ako filharmónia. Na odporúčenie miesnej panej sa idem najesť do tradičnej ukrajinskej reštaurácie. Vravím si, že v pôstnom období si odopriem radšej niečo iné než jedlo. Za vynikajúci obed pozostávajúci z boršču, pečeného mäsa plneného hubami obaleného slaninou so zapečenými zemiakmi a ukrajinského piva zaplatím 150 hrivien. Ulice mesta ma zavedú na kopec k miestnemu hradu. Tu ma najviac zaujme výstava uhorských dejín regiónu, kde sa v strede miestnosti vyníma svätoštefanská koruna. Pri pohľade na ňu mi poskočí srdce. Žiaľ, je to len jej kópia. V jednej z chodieb sú vystavené fotografie ukrajinských vojakov pochádzajúcich zo Zakarpatskej oblasti v bojových aj nebojových akciách na východnom fronte. Takisto polozhorená ukrajinská zástava, ktorá má predstavovať symbol nezlomného vzdoru Ukrajincov.

Ukrajinské železnice majú širší rozchod, a tak aj vozne sú širšie. Vzdialenosti, ktoré prekonávajú vlaky na Ukrajine sú väčšie. Preto sú ležadlové a lôžkové vozne rozšírenejšie. Do Ľvova cestujem vyše šesť hodín, keďže vlak si nevyberá práve tú najkratšiu cestu. Od pravadníka (sprievodca) dostávam vynikajúci čjorny čaj. Vlak je naozaj na úrovni, moderný, dokonca aj s kamerami na chodbe. Je to asi tým, že táto súprava jazdí tiež do Poľska. Musím ale podotknúť, že cestujem druhou najvyššou triedou. V Ľvove vystupujem z vlaku a celková atmosféra mi na chvíľu privodí pocit, akoby som sa vrátil v čase o sto rokov. Železničná stanica v Ľvove človeka opäť ohúri svojou okázalosťou.

Ak by ste sa ocitli na veži Ľvovskej radnice v samom centre a rozhliadli sa okolo seba, nenapadlo by vám, že ste na Ukrajine. V centre sú len katolícke chrámy (sabóry), pravoslávne sú na kraji mesta, ktoré pre sneženie nevidno. Azda ide tiež o pečať v minulosti významnej prítomnosti Poliakov v meste. Ľvov je okrem iného preslávený svojou kávou a čokoládou. Kamarátka mi v miestnej čokoládovni kupuje voňavú bielu čokoládu s orieškami. Dávam si predsavzatie, že ju nezjem skôr ako v Moskve.

Andrii pracuje pre neziskovú organizáciu, ktorá okrem iného pomáha obnovovať príbytky zničené vojnou na východe Ukrajiny. Sťažuje si, že ukrajinská vláda sa ich finančne chystá podporiť po prvýkrát až tento rok. Naopak si pochvaľuje pomoc z Nemecka. Oblečené má modré tričko s dvanástimi zlatými hviezdami na hrudi. Ako Andrii vidí budúcnosť svojej vlasti, sa ho nepýtam. Upokojuje ma, že sa nemusím báť používať ruštinu. V mojom prípade je to ale predsa špecifické, lebo po jednej vete je každému jasné, že nie som Rus. Kamarátka mi objasňuje, že ak by som tu žil dlhšie a neustále používal ruštinu, miestni by sa nanajvýš pozastavovali nad tým, že som sa ešte nenaučil ukrajinsky.

Prechádzam ulicou Stepana Banderu, kde sa nachádza aj jeho socha. Som zvedavý, ako miestni vnímajú túto kontroverznú postavu. Andrii mi hovorí, že Banderova rola v boji proti Sovietom je Ukrajincami kladne vnímaná. Dodáva, že teror voči obyvateľstvu na území severozápadu Ukrajiny má na svedomí sovietska KGB. Bandera údajne robil len teroristické útoky na vybraných jednotlivcoch. Poliaci by s tým asi ťažko súhlasili (viď film Volyňa). Jeho kamarát Yuriy ho ale upozorňuje, že aj banderovci majú maslo na hlave. Banderovu spoluprácu s Hitlerom vníma Andrii ako niečo, čo sa v tej dobe dalo ťažko vyhodnotiť ako zlé a až s odstupom času sa nám ľahko robia súdy. Každopádne, na východe Ukrajiny by ste darmo hľadali ulicu pomenovanú po Banderovi. Pre mnohých obyvateľov východu Ukrajiny je Bandera niekto, kto bojoval proti ZSSR, ktorá bola ich vlasťou. Nečudo, že mnohí potom tvrdia, že na západe Ukrajiny sa to hemží banderovcami.

Mám isté podozrenie, že trolejbusy, ktoré nahradili v slovenských mestách novými, skončili v Ľvove. Akurát medzi časom silne skorodovali. Električky nemajú ako u nás klasický automatický označovač, ale manuálne klieštičky. Zdá sa, že mestská hromadná doprava tu má celkovo svoje vlastné pravidlá.

Skoro na každom rohu vidno ukrajinské zástavy. A nielen v Ľvove. Dozvedám sa, že v niektorých mestách na východe Ukrajiny ľudia vyvesili modro-žlté zástavy, aby tak dali najavo, že povstalci u nich nie sú vítaní. Na Kryme zas vítali Putina ruské vlajky. Symboly sú mocné. Okrem zástav tiež vidno hlavne na staniciach mnoho mladých regrútov. Všetci v maskáčových uniformách. Odhadujem, že mnohí z nich sú mojimi rovesníkmi. Vojna alebo hrozba vojny vyhnala mnohých Ukrajincov na západ. V Ľvove to spôsobilo výrazný nárast cien nájmu. Tie sa blížia k tým kyjevským. Pokiaľ chcú Ukrajinci vycestovať do Európskej únie, potrebujú buď biometrický pas alebo klasický pas a víza k nemu. Biometrické pasy sú však na ich pomery drahé a doba čakania na ich získanie dlhá. Do Ruska im stačí klasický pas.

Kuriozitou pre našinca je fenomén dežúrnych. Úprimne, ani sa mi nepodarilo zistiť, ako toto slovo preložiť. Na mnohých miestach, hlavne v múzeách a chrámoch stretnete panie, ktorých pracovnou náplňou je strážiť, občas si s vami prehodia pár milých slov – dežúrnyje. Pokiaľ je na poschodí päť miestností, tak pokojne môže byť v každej jedna.

Cesta do Kyjeva. Vlak InterCity plus. Cestovanie vo vysokom štandarde. Pred očami sa mi mihá krajina, ktorú postihli hrôzy dvadsiateho storočia vo svojich najstrašnejších podobách. Stalin a Hitler tu mali na svedomí smrť miliónov nevinných ľudí. Ide o súčasť územia definovaného historikom Timothym Snyderom, ktoré sa tiahne od Pobaltia cez historické Poľsko až po Ukrajinu, pričom Snyder dal tomuto územiu priliehavý prívlastok: krvavé. Slovensko od neho oddeľuje len hrebeň Karpát.

 

 

Po Kyjeve sa presúvam pešo. Husto sneží. Na bundu mi pristávajú snehové vločky s nádhernou kryštalickou štruktúrou. Na miestach, kde sa sneh neodhŕňa, je ho odhadom až do pol metra. Inak sa ale sneh odhadzuje statočne. Mladí, starí, ženy i muži. Prosto všetko, čo má nohy a ruky berie lopatu a odhadzuje. Je fascinujúce, že doprava tu stále relatívne dobre funguje. Kyjev je niečo celkom iné než Užhorod či Ľvov. Široké bulváry, prospekty lemované obrovskými budovami stalinistickej architektúry. Cestou sa asi trikrát pošmyknem, kvôli sneženiu ani poriadne nedovidím na druhú stranu ulice. Je mi zima a som zasnežený tak, že farebne začínam splývať s okolím. Vravím si, že len blázon ako ja sa v takomto počasí vydáva na podobnú cestu. Preto sa vyberám do bez pochýb najgýčovejšieho obchodu so suvenírmi v celom Kyjeve. Aby to nevyzeralo, že som sa sem prišiel len zohriať, tak si kupujem magnetku. Predavačky mi vysvetľujú, ako sa dostanem metrom späť na stanicu. Ja sa však napokon rozhodnem si ešte pozrieť (ne)slávny Majdan Nezavisimosti. Tipujem, že aj kvôli sneženiu pohľady nie sú práve dychberúce. Chvíľu rozmýšľam, či som vôbec na správnom mieste. Stúpam smerom ku Kyjevsko-Mikulášskemu monastieru. Ak protestanti budujú svoje chrámy tak, aby veriaci neboli ničím rozptyľovaní a plne sa koncentrovali na slovo Božie, tak úmyslom celkovej atmosféry pravoslávneho chrámu je opantať všetky zmysly veriaceho a prostredníctvom vôní, hry tieňov a farieb postaviť človeka do stredu transcedentna. Takúto mystickosť nezažijete ani v katolíckom chráme.

Opúšťam Kyjev. Kúpil som si tzv. plackart, a tak cestujem v spacom vozni najnižšej triedy. Vozeň nemá žiadne kupé, lôžka sú po oboch stranách uličky, pričom na jednej strane sú orientované kolmo na uličku a na tej druhej súbežne s uličkou. Vo vozni panuje veľmi družná a priateľská atmosféra. Mamička má so svojimi ratolesťami plno práce, preto dočasne dáva svoje najmenšie dieťa na starosť panej vedľa mňa. Moji spolucestujúci mi prinášajú čaj. Hraničné kontroly nás čakajú najprv v ukrajinskom Konotope a potom v ruskej Suzemke. V Konotope dostávam od prvého pohraničníka štempeľ do pasu, druhý pobehuje so psom a pýta sa na obsah čemadanov (kufrov). Prstom ukazuje na môj a chce vedieť, čo v ňom mám. Ani za svet si neviem spomenúť, ako sa rusky povie oblečenie. Zároveň mám pocit, že to nebude jedno z tých slov, pri ktorých ich slovenskej či českej verzii stačí pridať ruský prízvuk. Zúfalo ukazujem na posledné kusy oblečenia, ktoré som si na sebe z dôvodu zachovania diskrétnosti ponechal aj pri teplote plus 26 stupňov, ktorá panuje vo vozni. Pagraničnik nechápe. Zachraňuje ma moja milá spolucestujúca, ktorá hovorí, že máľčik (chlapec) je zo Slovinska. Pohraničník odchádza. Štatút máľčika ma dostáva pod ochranné krídla mojich spolucestujúcich.

Je po polnoci. Ďalšia pohraničná kontrola. Tentokrát už ruská. Čemadan náda atkrýť. Ach joj. Prečo všetkých zaujíma najviac práve môj kufor? Rus v baranici mi ho pomáha zložiť, trocha prešmátra a je po kontrole. V pase si nájdem ďalší štempeľ vedľa víz. Okrem toho mi vracia migračnú kartu, ktorú spolu s pasom musím odteraz mať v Rusku neustále pri sebe. Ráno nesiem čaj jednému zo spolucestujúcich pre zmenu zas ja. Postarší muž je vojakom na penzii. Vysvetľujem mu, že nepochádzam z Juhoslávie, ale Československa. Pýta sa ma, či som už niekedy bol v Karlových Varoch. Okrem iného ho zaujíma, ako sa u nás spomína na dobu socializmu. Vravím mu, že nebolo vtedy veľa slobody. Presviedča ma, že za socializmu sa ľudia mohli v porovnaní so súčasnosťou jednoduchšie dostať k bytom. Je spokojný, keď priznávam, že ceny bytov v hlavnom meste sú naozaj vysoké. Keď vojak v penzii zistí, že som študent štvrtého ročníka, začína mi vykať. Definitívne strácam štatút máľčika.

Moskva je obrovská. Plná kontrastov. Stalinistická budova ministerstva zahraničných vecí, oblúk víťazstva z prvej polovice devätnásteho storočia oslavujúci víťazstvo nad Napoleonom, moderné mrakodrapy biznisového centra. Napokon rozprávkovo farebný pravoslávny kostol, v ktorého pozadí sa čnie sivá socialistická panelová výstavba. Vo všetkom sa odráža divoký vývoj Ruska. Cestou na svoje ubytovanie vidím dva veľké bilbordy podporujúce Vladimira Vladimiroviča. Putinovo meno je na nich najmenej výrazným prvkom, bilbord je bez jeho podobizne. Neskôr vidím menšie plagáty s rovnakým grafickým prevedením, ale tentokrát bez prezidentovho mena a len s odkazom, ktorý motivuje k účasti na voľbách. Našincovi sa môže zdať neuveriteľné, ako na uliciach necítiť blížiace sa voľby, ktoré by mali byť z hľadiska postavenia prezidenta v ruskom politickom systéme veľmi významné (pre priblíženie politickej situácie v Rusku v kontexte nástupu Putina k moci a jeho pôsobenia na čele štátu odporúčam knihu Všetci mocní Kremľa od Michaila Zygarova). Je jasné, že pre súčasného prezidenta Ruska nebude osemnásteho marca úspechom len zisk nadpolovičnej väčšiny hlasov. Jeho úspech sa bude merať volebnou účasťou.

Spomínam si, ako som kedysi dávno na našom sídlisku hral hokej na ihrisku, ktoré starší chalani polievali vodou z kýbľov a pet fľaší. Na prednom dvore môjho moskovského ubytovania vedľa detských preliezok je totiž malá ľadová plocha ohraničená mantinelmi pre najmenšie deti. Chápem, prečo sú Rusi úradujúci olympijskí šampióni v tejto športovej disciplíne. Talenty môžu odchytávať rovno za bytovkou.

Anna Ivanovna ma odmieta ubytovať bez potrebných dokumentov. Tie napokon získavam v škole. Snažím sa napraviť trocha rozpačitý dojem z nášho prvého stretnutia. Anne Ivanovne ponúkam čokoládu z Ľvova. S vďakou odmieta, no celkový dojem sa mi predsa darí napraviť, keď jej sľúbim, že si s jej vnučkou párkrát zakonverzujem po anglicky.

Radiátory v izbe sa nedajú vypnúť. Ako vysvetlenie dostávam: „Vitaj v Rusku.“ Okná si tak musím otvárať najmä preto, aby tu nebolo tak horúco. Rusi sú očividne presvedčení o tom, že ich zásoby zemného plynu sú neobmedzené. Či sa tu triedi odpad, sa ani nepýtam. V potravinách sú ceny porovnateľné s našimi. Regále sú plné produktov. Vsádzam na istotu. Beriem štyri Krušovice. Cena je celkom rozumná – v prepočte asi 19 CZK. Neskôr zisťujem, že som bol oklamaný. Tie Krušovice vyrobili v Rusku! Ako teda na prvý pohľad rozlíšiť, či pivo českej značky je vyrobené v Rusku alebo Čechách? Treba sa pozrieť na cenu. Pivá dovezené z Čiech sú aspoň dvakrát tak drahé než ich ruské napodobeniny.

Pozastavujem sa nad heslom na WiFi. Nachádzam v ňom skrytý odkaz: „Prečo 3.3.1918?“ Žeby odkaz tunajších študentov na podpísanie mieru, ktorý umožnil boľševikom skonsolidovať svoju moc? Prvýkrát po pár dňoch mám prístup na internet a nestačím sa čudovať, akú výraznú odozvu zanechala vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice na Slovensku. Venujem im modlitbu. Dívajúc sa z okna rozmýšľam, aké reakcie by vyvolala násilná smrť novinára v Rusku.

Týždeň zakončujem prechádzkou po samom centre Moskvy. Za múrmi Kremľa vidím dvojicu vojakov, ako strážia akýsi oheň. Pred ohňom v obkľúčení detí stojí tretí vojak čestnej stráže. Deti kráčujúc vždy v dvojici kladú pred oheň ruže. Ich učiteľnica mi vysvetľuje, že si takto primomínajú padlých vojakov. Aby sa na nich nikdy nezabudlo.

Dostávam sa na Červené námestie. Mauzoleum obchádzam. Čakať v rade na to, aby som si obzrel mŕtvolu Lenina? Tak to naozaj nie. Červené námestie opúšťam po Veľkom Moskvoretskom moste. Pred troma rokmi tu bol zavraždený Boris Nemcov. Miesto je obsypané kvetmi. Aby kvety neboli z tohto miesta odstránené, tak miesto strážia dobrovoľníci. V mraze tu stoja dvaja muži. Rieka Moskva je zamrzutá. Zas husto sneží. Dúfam, že v Moskve poznajú jar.

Večer ma moji noví priatelia berú do Čajkovského koncertnej siene na koncert Moskovskej filharmónie. Lístky sú vypredané. Na koncert sa však napokon dostávam vďaka podnikavým báryšňam, ktoré predávajú naivným inostrancom (cudzincom) ako ja lístky za dvojnásobnú cenu. Hrajú Beethovena a Brahmsa. Na záver ešte Mozartovu Malú nočnú hudbu. Zažívam inú stránku Moskvy, ktorá je v ostrom protiklade so sovietskou šeďou a hrubosťou. Krásu, ktorá sa vo svojej noblese, elegancii a nežnosti dotýka srdca človeka. V mysli sa mi premietajú zážitky uplynulého týždňa.

Vo svojej komnate dopisujem posledné riadky. Predo mnou sú štyri mesiace v najväčšej krajine sveta. Verím, že s Božou pomocou ich zdarne zvládnem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Môžu zmeniť výsledky volieb. Prieskumy pred voľbami zažívajú hodinu pravdy

Prečítajte si, ako sa orientovať v údajoch agentúr.

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Čo hovoria a čo nehovoria prieskumy

Že informácie ovplyvňujú správanie voličov, nie je žiadna chyba.


Už ste čítali?